Oficiálne stránky mesta Sabinov

Dnes je 25. 04. 2017
Meniny má Marek

Sabinov - Mesto kde sa dobre žije

Nájdite to, čo hľadáte ...

Miestna časť Orkucany

orkucany1Súčasná miestna časť Orkucany, bola až do konca roka 1985 samostatnou obcou. Prvý raz sa o nej hovorí v listine z roku 1248 v súvislosti so zánikom desiatkov. Tie sa v kráľovských obciach stredného Šariša dovtedy každoročne vyberali zo všetkej úrody a prírastku na poli a v chlieve z ¾ pre jágerského biskupa, ktorý bol jej prvým známym vlastníkom, a z ¼ pre miestneho farára. Okrem dediny Orkucany sa v listine uvádzajú aj dediny veľký Šariš, Prešov, Sabinov, Malý Šariš, Župčany, Medzany a ďalšie. V nich dal jágerský biskup dávno predtým vystavať stodoly na uskladnenie a zvod svojich ¾ z vybratej desatiny. Z toho vyplýva, že tieto stredošarišské dediny vrátane Orkucian, existovali minimálne niekoľko desaťročí pred polovicou 13. storočia.

Vďaka spomínanej listine prešli v roku 1248 Orkucany do vlastníctva uhorských kráľov, v ktorom zotrvali aj v 14. storočí. V prvej polovici 15. storočia už patrili šľachticom z Úpora a Plavča. V roku 1546 ich šľachtici Lobockovci so súhlasom panovníka Ferdinanda I. predali v roku mestu Sabinov za 1614 florénov. Takmer celý čas boli dedinou s takmer výlučne poddanským obyvateľstvom (sedliaci a želiari), ktoré žilo na domácom zvykovom práve.

Sabinov mal pre Orkucany po hospodárskej stránke určujúci význam. Bol trhovým a jarmočným mestom, kde mohli obyvatelia okolitých dedín predávať svoje výrobky a nakupovať tovar. Nevýhodou boli spory Sabinova s okolitou šľachtou, ktorá si násilím prisvojovala poddaných a želiarov mesta. Napriek tomu, bolo výhodnejšie byť mestským ako šľachtickým poddaným, pretože mestské právo chránilo pred mnohými šľachtickými svojvôľami. Orkucany tak boli bytostne naviazané na Sabinov od stredoveku.

Aj v novoveku boli poddanskou dedinou, ktorej obyvatelia sa výlučne zaoberali poľnohospodárstvom. Pestovali tradičné plodiny a chovali domáci dobytok. Najdôležitejšou kapitolou tohto úseku dejín Orkucian, je však obdobie reformácie a protireformácie. Hlavne reformácia tu vyorala hlbokú brázdu, ktorá prakticky pretrváva aj v súčasnosti. Evanjelický kazateľ tam pôsobil od začiatku 90 rokov 16. storočia. Evanjelická fília Orkucany patrila najprv pod farnosť Jakubovany, na prelome 16. a 17. storočia sa dedina stal sídlom evanjelickej farnosti, ktorá tu súvisle jestvovala až do roku 1672. V 17. storočí sa začala násilná katolizácia, ktorej výsledkom po niekoľko desaťročnom prenasledovaní, bolo zníženie počtu evanjelikov v dedine a ich následné pričlenenie k sabinovskému evanjelickému cirkevnému zboru. Od 23. apríla 1786 tak patria evanjelici z Orkucian a okolitých šarišských dedín ako fílie do zboru Sabinov.

Nepokojné obdobia Rákociho povstania, tureckého nebezpečenstva, stavovských rozporov a vojen, hladu, epidémií a požiarov, znamenali nielen veľké krviprelievanie a biedu, ale aj obrovské demografické a hospodárske straty. Nevyhli sa im ani Orkucany. Morová epidémia na začiatku šesťdesiatich rokov 18. storočia zanechala v dedine po sebe 17 prázdnych usadlostí, pri požiari v roku 1723 vyhorelo vyše 16 poddanských domácností.

Po hospodárskej stránke v 18. storočí, najviac ovplyvnila život poddaných urbárska reforma Márie Terézie. Urbársky súpis obce Orkucany bol vykonaný 29. augusta 1772. Podľa neho bolo v dedine 39 domácností, z toho 37 sedliackych. Jediným zemepánom v Orkucanoch bolo kráľovské mesto Sabinov. Okrem obývaných usadlostí tu bolo ešte 17 prázdnych, ktoré spustli počas morovej epidémie v roku 1760. Orkucianski sedliaci robili podľa starodávnych obyčajov, bez akýchkoľvek dovtedajších urbárov, alebo zmlúv. Všetci sedliaci aj želiari, platili Sabinovu 1 zlatý peňažnej dane, odovzdávali 1 – 2 funty priadze, maslo, 1 – 2 kapúny, rovnaké množstvo kureniec a v priemere po 7 vajec od gazdovstva. Okrem toho aj deviatok z úrody okrem ľanu a konope. Okrem toho boli poddaní preťažení rozličnými povinnosťami voči zemepánovi i štátu. Poddaní z Orkucian sa 14. decembra 1773 sťažovali cisárovi Jozefovi II. na svoje postavenie a magistrát Sabinova, ktorý ich veľmi vykorisťoval vo forme desiatkov, nútil ich platiť daň aj od pustých gruntov, ktoré sám užíval a zaberal im časti chotára.

V roku 1815 obývalo v 30 domoch 57 rodín, spolu 399 obyvateľov. Do roku 1844 tento počet vzrástol na 487 obyvateľov. Konfesijné zloženie obyvateľstva sa počas prvej polovice 19. storočia dramaticky nezmenilo. Administratívne patrila dedina do Šarišskej stolice so sídlom v Prešove a v rámci nej do Hornotoryského slúžneho úradu so sídlom v Sabinove. Z cirkevného hľadiska bola dedina vedená ako fília sabinovskej rímskokatolíckej farnosti, resp. Evanjelického a.v zboru Sabinov.

orkucany2Zrušenie poddanstva ako výdobytku revolučných rokov 1848/49 aj napriek nedôslednosti a veľkým nedostatkom, znamenalo hospodárske a spoločenské oslobodenie veľkej časti roľníctva. Pre vidiek to znamenalo prevratné zmeny. Obyvateľstvo oblasti Hornej Torysy, do ktorej patrili aj Orkucany, vstupovalo do týchto rokov značne zbedačené veľkou neúrodou v roku 1850, ako aj veľmi klimaticky nepriaznivým rokom 1851. Podľa sčítania obyvateľstva v roku 1857 žilo v Orkucanoch 425 obyvateľov, podľa konfesijného rozdelenia mali výraznú prevahu evanjelici. Podľa sčítania z 31. decembra 1869 tu žilo už 528 obyvateľov, z konfesijného hľadiska v 78 domoch bývalo 302 evanjelikov, 297 rímskokatolíkov, 15 gréckokatolíkov a 14 židov. Prevažná časť obyvateľstva sa živila poľnohospodárstvom. Narástol však počet ľudí, ktorí sa zaoberali remeslami, prípadne inými zdrojmi obživy. Takmer všetky budovy v dedine boli drevené, z kameňa bol iba kostol. Zvlášť nízka bola gramotnosť obyvateľstva. V roku 1870 čítať a písať v Orkucanoch vedeli iba 4 muži a 1 žena. Z hospodárskeho hľadiska mali zvlášť ťažké postavenie želiarske rodiny. Jediným východiskom bolo vysťahovanie sa z domovov. Za prácou sa v rokoch 1900 a 1910 do Ameriky vysťahovalo 72, resp. 69 obyvateľov Orkucian. Aj napriek maďarizačnej kampani, Orkucany na začiatku 20. storočia zostávajú slovenskou dedinou Zo 494 obyvateľov v roku 1900, bolo 465 Slovákov.

Do nového štátu v roku 1918 vstúpili Orkucany so 485 obyvateľmi v 79 domoch. Do roku 1930 ich počet vzrástol na 609. Dynamický rozvoj dediny nebol iba prechodným javom. Na čele obce stál do roku 1923 richtár, od roku 1924 starosta, najvyšším orgánom bolo obecné zastupiteľstvo s volenými miestnymi poslancami.. Dedina spadala pod sabinovskú poštovú, četnícku a železničnú stanicu, pričom železničná trať z Prešova do Orlova prechádzajúca cez Orkucany, mala v dedine vlastnú železničnú zastávku. Naďalej však pokračovalo zhoršovanie hospodárskeho a sociálneho postavenia ľudí, pričom sa neutešená hospodárska situácia prejavovala najviac na roľníkoch, ktorých ničilo najmä stále sa zvyšujúce daňové zaťaženie. Keďže väčšinu obyvateľstva Orkucian tvorili chudobní samostatne hospodáriaci maloroľníci, situácia bola veľmi ťaživá.

Neodmysliteľnou súčasťou medzivojnových dejín Orkucian je roľnícka škola, založená na pozemkoch mesta Sabinov na základe zmluvy uhorského ministerstva orby s mestom Sabinov zo dňa 6. novembra 1907. Vyučovanie v novej škole v maďarskom jazyku sa začalo v roku 1911. Od roku 1919 prevzalo školu do československej správy Ministerstvo pre správu Slovenska. V priebehu rokov 1919 – 1929 štúdium na tejto roľníckej škole absolvovalo 7 študentov z Orkucian.

V roku 1940 mali Orkucany 695 obyvateľov. Nastala aj pomerne výrazná zmena v konfesijnom zložení obyvateľstva. K rímskokatolíckemu vyznaniu sa hlásilo 364 občanov, 267 k evanjelickému a.v. a 32 ku gréckokatolíckemu. Počas tzv. Slovenského štátu na všetkých úsekoch každodenného života HSĽS presadzovala svoje dominantné postavenie. V prípade Orkucian sa to prejavilo odvolaním dovtedajších demokraticky zvolených starostov a poslancov obecného zastupiteľstva a vo vymenovaní vládnych komisárov. V Orkucanoch to malo pomerne dramatický priebeh. Podobne tomu bolo v povojnovom období. Politická nestabilita rokov 1945 – 1948 bola badateľná na pomerne rýchlom a neštandardnom striedaní funkcionárov obcí. Tomuto trendu sa nevyhli ani Orkucany. Po roku 1948 nastal aj tu politický diktát jednej strany.

Orkucany neboli vojnou priamo postihnuté, ich celková obnova sa sústredila na niekoľko poškodených domov. Povojnová história obce sa na jednej strane niesla v znamení násilného združstevňovania a na druhej strane v znamení modernizácie obce. Podarilo sa zaviesť elektrinu, inštaloval sa miestny rozhlas, otvoril nový obchod. Začalo sa s výsadbou ovocných stromov na urbárskej pôde. Reguláciu problematického potoka pretekajúceho stredom obce sa však podarilo dokončiť až v roku 1971 a vodovod až v roku 1977. Napriek tomu, že v intraviláne Orkucian bola vybudovaná moderná ČOV, obec zostala bez kanalizácie až do roku 2009.

Kým v medzivojnovom období obec zaznamenala veľký nárast obyvateľstva, po roku 1945 tento trend pokračoval iba do roku 1970, kedy v obci žilo 1022 obyvateľov. Následné obdobie bolo poznačené odchodom obyvateľstva do blízkych mestských sídiel Sabinova a Prešova. Z dôvodu klesajúceho počtu žiakov bola v roku 1983 zrušená tunajšia ZŠ a orkucianski žiaci pokračovali v štúdiu v Sabinove.

Od svojho vzniku boli Orkucany viac, či menej späté s mestom Sabinov. Najskôr kráľovským, potom okresným. Počiatočné poddanské postavenie Orkucian voči Sabinovu sa síce v 20. storočí zrušilo, ale hospodárska dôležitosť Sabinova tu bola pociťovaná vždy. Postupne sa obidve aglomerácie k sebe približovali aj územne. Prvé návrhy o možnostiach rozvoja sídelnej aglomerácie Sabinov – Orkucany sa objavili v roku 1971. O pričlenení Orkucian k Sabinovu sa vážnejšie hovorilo v roku 1975. Poslanci MNV v Orkucanoch to podmieňovali dokončením vodovodu a výstavbou MŠ. Napriek ich súhlasu sa tak ešte nestalo pre veľký odpor hlavne starších obyvateľov. K pričleneniu Orkucian k Sabinovu došlo až v polovici osemdesiatych rokov minulého storočia. Podľa kroniky mesta Sabinov zväzok III. str. 613 sa tak stalo „ ... po uskutočnenom verejnom zhromaždení občanov Orkucian dňa 6. júna 1985 vyslovila rada ONV v Prešove s politickým zlúčením obce Orkucany s mestom Sabinov súhlas s platnosťou od 1.1.1986. Na základe súhlasu Vsl. KNV a uznesenia rady ONV dňa 28. decembra 1985 uskutočnilo sa spoločné zasadnutie pléna MsNV v Sabinove a pléna MNV v Orkucanoch, na ktorom oficiálne a právne došlo k politickému zlúčeniu oboch obcí s názvom mesto Sabinov - časť Orkucany. Bývalá obec Orkucany stratila tým svoj politický charakter obce, čo potvrdilo aj uznesenie spoločného plenárneho zasadnutia č. 122/85 zo dňa 28.12.1985."

V Orkucanoch k 1.1.1986 žilo 842 obyvateľov.

 

 

Juraj Navrátil, kronikár mesta Sabinov

Zdroj : Peter Kónya a kolektív : Dejiny Sabinov (2000)

 

Predpoveď počasia

Socha Sabíny

 

sabina

MFK Slovan Sabinov

WEB MFK

Dôležité tel. čísla

phone

MÚZEUM

muzeum

Partnerské mestá

siedlcekenderessobeslavcubuk

Program kina

KinoTorysa new

Mailinglist

Webkamery

 

45. Sabinovský jarmok

Spravodajca mesta

Kalendár podujatí

apríl 2017
Po Ut St Št Pi So Ne
27 28 29 30 31 1 2
3 4 5 6 7 8 9
10 11 12 13 14 15 16
17 18 19 20 21 22 23
24 25 26 27 28 29 30

Investičné akcie 2016

IA2016

SMS systém mesta

SMSsM

Podujatia - Výlety

22-logo-podmevon 

 

Geografický systém

gisplan odkaz

Panorámy

banner_panoramyslovenska_2